Takmer súbežné vydanie novinky INSANIE a pätnástej radovky DARKTHRONE len tak mimochodom naznačilo, že príbeh domácej undergroundovej stálice a nórskych rebelov je v mnohom podobný – akokoľvek zvláštne to znie. Aj INSANIA svoju kariéru odštartovala v kontexte scény štýlotvornými, i keď na dnešnú dobu obskúrnymi počinmi (či už tými prvými pod súčasným menom, alebo pod čiastočne okolnosťami vynútenou hlavičkou SKIMMED), pokračovala silnou tolkienovskou inšpiráciou poznačenou „serióznou“ doskou „Crossfade“, aby sa postupom času dopracovala k svojskému štýlu, v ktorého mantineloch je zdelenie podstatne dôležitejšie, než hudobnícka forma. A i keď príslušník pracujúcej triedy, vášnivý turista a odporca plastového metalu Fenriz sa zdá byť presným opakom mimo pódia kultivovaného introverta Polyho, po dôkladnom vstrebaní ich aktuálnych počinov zreteľne počujem, že obaja hovoria o tom istom.

„Kult hyeny“, siedmy zárez v od roku 1998 presne v trojročných intervaloch dávkovanej diskografie brnenského (dnes) kvarteta na prvé vypočutie upúta predovšetkým zvukom – po rokoch zdanlivo opačného smerovania prekvapivo metalovým (a i keď nepatrím k fanúšikom produkcie štúdia Šopa, zdôrazňujem, že kvalitným; zrejme aj vďaka producentskému vkladu Toma Šlápotu z DARK GAMBALLE). Po dlhej dobe je nutné zopár vypočutí, aby sa poslucháč dokázal koncentrovať na texty, ktoré tentokrát neobsahujú slogany, okamžite útočiace na signálnu sústavu. Výnimkou je snáď len anarchisticko-chemický hit „Volný radikál“, už istú dobu súčasť koncertného repertoáru INSANIE. Samozrejme, stále sa bavíme o nenapodobiteľnom štýle, pohybujúcom sa neustále medzi metalom, HC a punkom, tak, ako to začalo na „God Is Insane... Join Him!“. Vklad, ktorý do INSANIE priniesol Tudy (ex-ONSET) je však v porovnaní s predchodcom „Rock’n’Freud“ ešte výraznejší, jeho vtipné, klasicky metalovo znejúce syntezátorové linky s občasnými „kybernetickými“ úletmi dokresľujú každú skladbu a prispievajú v k väčsej zovretosti albumu ako celku, niečomu, čo na predošlých počinoch absentovalo.

Po textovej stránke sa Poly posunul od inotajov a parodujúco „mystických“ tém k oveľa adresnejším, konkrétnejším veršom („Pověsíme celebrity!“, horšia z dvoch piesní o nepostrádateľnej postavičke z textov INSANIE „Joe se rozhod poslat bombu“, alebo „Je to zlý“ s pre vyznenie albumu kľúčovými , no v konečnom vyznení trochu prvoplánovými slovami „Přišel čas, kdy je třeba zvýšit hlas, i kdyby nám to všem mělo srazit vaz. A i když se to zle obrátí proti nám, vem to ďas, my to uděláme zas.“). Môžeme len hádať, či jeho pohár trpezlivosti pretiekol (schytávajú to hlavne všadeprítomné médiá a ich kultúra „celebrít“), alebo či ide o ťah kopírujúci „zatemnenie“ a väčšiu priamočiarosť hudobnej zložky. Na opačnej strane spektra sú klasickejšie, nezriedka v ironickom slova zmysle veselšie piesne, akými je skočná „Peklo jsou ti druzí“, „Volný radikál“, „Estetika bizarnosti“, uvedená slohou skvele žonglujúcou so žánrovými klišé, či záverečná, v kontraste s titulom melodická a uvoľnená „Písnička psaná na oprátce“. Skutočným prekvapením je „Potkan v hlavě“, explozívna, po všetkých stránkach dotiahnutá skladba s jedovatým textom Samira Hausera zo znovuzrodenej VANESSY.

INSANII sa po dlhšej dobe podarilo natočiť kontroverzný album – a to nielen obsahom (na to si jej priaznivci dávno zvykli). Nový vizuál a logotyp 1N54N14 podčiarkujú snahu o zmenu, odkazy na symboliku čísiel a čiarový kód akoby dokonca symbolizovali istú formu návratu. Autora recenzie však práve táto nejednoznačnosť (vy)provokovala k ďalším a pozornejším posluchom, snahe dostať sa pod nezvykle hustú vrstvu riffov. I keď „Trans-Mystic Anarchy“, subjektívny vrchol „novej“ éry INSANIE, prekonaný nebol, „Kult hyeny“ má v jej diskografii svoje zaslúžené miesto.

Jestliže jeden celek jsme, tak veškerá úchylka se normalizuje
Jestli vše jeden celek je, tak věrnost je zrada a nefunguje
A děsí mě každá filozofická revoluce,
kterou ve slepý víře hlásají spasitelé s flaškou v ruce.

(„Peklo jsou ti druzí“)